Začiatkom 60. rokov 20. storočia technici západonemeckej (Nemeckej spolkovej republiky) leteckej spoločnosti Dö nnier zistili, že keď lietadlo preletí vysokou rýchlosťou cez dažďové oblaky, môže sa vytvoriť rázová vlna, ktorá môže poškodiť vnútorné komponenty lietadla, pričom vonkajší plášť lietadla zostáva neporušený. Tento jav pritiahol pozornosť fyzikov a v roku 1963 spoločnosť založila laboratórium na výskum rázových vĺn. V roku 1966 sa inžinier vo výskumnom laboratóriu náhodne dostal do kontaktu s fungujúcim terčom rázovej vlny a jeho telo pocítil zásah elektrickým prúdom. Učený inžinier si okamžite uvedomil, že ide o účinok nárazovej vlny, ktorá sa dostala do ľudského tela. Eisenberg (profesor na Inštitúte chirurgie na Univerzite v Mníchove) úzko spolupracoval s výskumným tímom vplyvov rázových vĺn v Downer&Company, aby v roku 1972 konečne dokázal, že rázové vlny prenášané vodou môžu rozdrviť izolované obličkové kamene. Tento úspech bol míľnikom v histórii mimotelovej litotrypsie rázovou vlnou a otvoril novú éru v liečbe kameňov v močových cestách. V roku 1980 Joss a spol. z Urologického oddelenia Univerzity Ludwiga Maximiliána v Mníchove v západnom Nemecku prvýkrát použili tento prístroj na klinickú liečbu pacientov s obličkovými kameňmi. V roku 1985 Čína úspešne vyvinula drvič kameňa.